Sme nesmierne radi, že naše prostredie verejného obstarávania na Slovensku je plné odborníkov a expertov a my Vám tak môžeme neustále prinášať ďalšie zaujímavé rozhovory plné osobných skúseností, rád a postrehov. Ďalší z článkov Rozhovory s odborníkmi je s pánom Michalom Garajom.

V rámci projektu „Zodpovedné verejné obstarávanie“ sa zameriavame na posilnenie princípu „hodnota za peniaze“ vo verejnom obstarávaní. Čo pre Vás tento princíp znamená a ako je možné ho dosiahnuť vo verejnom obstarávaní?

Obstarať čo najvyššiu hodnotu za peniaze je pre mňa osobne samotná podstata existencie verejného obstarávania. Všetky ostatné inštitúty a princípy majú slúžiť na to, aby sme túto podstatu dosiahli.

Napr. princíp transparentnosti nie je podľa mňa princípom samým pre seba. Jeho dôkladné a dlhodobé napĺňanie ale prispieva k vybudovaniu dôvery a dôvera je nevyhnutná pre vyšší počet ponúk, ktoré zas zvyšujú pravdepodobnosť získania vyššej hodnoty za peniaze. Rovnako to je trebárs s princípom rovnakého zaobchádzania, ktorý v konečnom dôsledku existuje najmä preto, lebo iba rovnakým zaobchádzaním so všetkými sa dá v strednodobom alebo dlhodobom horizonte vybudovať čestná hospodárska súťaž a – získať tak vyššiu hodnotu za peniaze.

V kontexte zodpovedného verejného obstarávania najvyššia hodnota za peniaze pre mňa znamená, že sa pri určovaní výhodnosti plnenia povznesieme nad svoje potreby a potreby svojej organizácie, a z takto získaného nadhľadu vyhodnotíme vplyv zákazky aj na spoločnosť v ktorej žijeme a planétu, na ktorej žijeme.

Odpoveď na otázku, ako je možné dosiahnuť najvyššiu hodnotu za peniaze vo verejnom obstarávaní, hľadám každý deň.

V rámci „dobrého verejného obstarávania“ sa v poslednom období tlačí do popredia nutnosť kladenia dôrazu na prípravnú fázu pred vyhlásením verejného obstarávania, ako napr. inštitút prípravných trhových konzultácií. Aké máte skúsenosti s týmto inštitútom a aké v ňom vidíte pozitíva pre proces a výsledok verejného obstarávania.

Za posledné dva roky sme s kolegami vyhlásili a uskutočnili viac ako pätnásť prípravných trhových konzultácií (PTK) a ďalšie pripravujeme. PTK sa nám osvedčili ako výborný nástroj na zlepšenie prípravy VO – teda na zlepšenie absolútne kľúčovej fázy každého VO. V ojedinelých prípadoch sa Vám môže stať, že Vám až tak nepomôžu, ale to je to najhoršie, čo sa Vám môže stať. V obrovskej väčšine prípadov Vám PTK poskytnú odpovede na otázky, ktoré hľadáte, uistia trh, že to so súťažou myslíte vážne a znížia riziko sporov.

V týchto dňoch sme po prvýkrát spustili aj všeobecnejšiu konzultáciu s trhom, ktorú pracovne nazývame „meet the buyer“. V rámci tohto projektu plánujeme a) formou anonymného dotazníka zistiť od stavebných firiem, čo vnímajú ako bariéru pri hlásení sa do našich súťaží, b) na konferencii predstaviť pripravované stavebné zákazky, c) vyškoliť firmy zo softvéru, ktorý používame a d) upozorniť na najčastejšie chyby, aby sa vyhli zbytočnému vylúčeniu. Veríme, že získanie spätnej väzby a odstránenie bariér sa prejaví vo vyššom počte ponúk.

Vedeli by ste identifikovať aj nedostatky tohto inštitútu a možno na základe svojich bohatých skúseností načrtnúť niektoré riešenia?

Najväčší nedostatok PTK je niečo, za čo PTK nemôžu, a to že sa pri nich zíde a) dobrý vecný gestor a b) čas. Kto sa pohybuje v prostredí praktického VO na Slovensku ten vie, že dobrý gestor je ohrozený druh a čas veľmi nedostatková komodita. Ale všetko je zvládnuteľné a PTK budú pre Vás v obrovskej väčšine prípadov prínosné.

S prekonaním strachu z PTK by mohla pomôcť odporúčacia metodika a príklady dobrej praxe pre inšpiráciu ostatných. Striktnú reguláciu alebo záväzné výklady zákona, naopak, vôbec neodporúčam. Podľa môjho názoru je slovenské VO preregulované a teším sa, že sa to zatiaľ príliš nedotklo PTK. Môžeme ich tak vždy prispôsobiť konkrétnej zákazke. Prílišná regulácia by viedla k presunu PTK do ilegality (čiže tam, kde boli aj pred zavedením tohto inštitútu).

V prípade, že ste využili prípravné trhové konzultácie v praxi, vedeli by ste si spomenúť na príklad, keď Vám jeden z účastníkov poskytol informáciu, ktorá Vám naozaj pomohla pri opise predmetu zákazky alebo vďaka ktorej sa Vám podarilo dosiahnuť úsporu alebo inak výrazne pomohla výsledku verejného obstarávania?

Skôr si neviem spomenúť na príklad, kedy by sa v PTK užitočná informácia neobjavila. Zo všetkých spomeniem PTK, na ktorých nám bolo vysvetlené, že nákup energie z obnoviteľných zdrojov sa môže mestu ešte aj finančne oplatiť, pretože je oslobodená od spotrebnej dane. V ďalšom kole PTK sme sa dozvedeli, že niektoré mestské organizácie sú od spotrebnej dane oslobodené tak či onak, a im by sa preto elektrina z obnoviteľných zdrojov premietla do vyšších cien. Vďaka PTK sme mohli nastaviť mix elektriny tak, aby sme podporili dopyt po zelenej energii a zároveň sa nám to aj finančne oplatilo.

V čom vidíte najväčší prínos využívania iných kritérií ako najnižšia cena pre dobrý výsledok verejného obstarávania?

My na Slovensku si často myslíme, že ak kvalitu zakomponujeme už do podmienok účasti alebo požiadaviek na predmet zákazky, tak už sa môže súťažiť len o cenu, lebo veď kvalita je zabezpečená. Ako keby na to v EÚ ešte nikto neprišiel. Lenže v EÚ na to už tiež prišli, asi tak pred 30 rokmi, a medzi časom už dospeli aj k záveru, že lepšie je kvalitu nepožadovať, ale o ňu súťažiť.

Ak by som mal uviesť len jeden dôvod, nech je to tento: podmienky účasti aj požiadavky na predmet zákazky majú K.O. charakter – kto ich nespĺňa, toho vylúčime. Ak teda kvalitu zakomponujeme do požiadaviek, znižujeme okruh subjektov, ktoré môžu podať ponuku, čím znižujeme počet ponúk v našich súťažiach a dosahujeme nižšiu úroveň hospodárskej súťaže.

Kvalitatívne kritériá, naopak, nemajú K.O. charakter. Ponuku môžu bez hrozby vylúčenia predložiť subjekty ktoré ponúkajú vyššiu aj, povedzme, stredne vysokú kvalitu. To zvyšuje okruh subjektov, ktoré môžu predložiť ponuku, a ktoré môžu vykompenzovať o čosi nižšiu kvalitu lepšou cenou. V konečnom dôsledku to zvyšuje počet ponúk, úroveň hospodárskej súťaže, a teda aj pravdepodobnosť, že získame najlepšiu hodnotu za peniaze. A to je, ako sme už spomínali, samotnou podstatou verejného obstarávania.

Vedeli by ste uviesť aspoň rámcovo detaily 1 zákazky z vašej bohatej profesionálnej kariéry, v ktorej ste využili iné kritériá ako najnižšia cena a bola by vynikajúcou inšpiráciou pre ostatných verejných obstarávateľov?

Detaily určite nie, dobré hodnotenie kvality je komplexnou záležitosťou. Ale nad očakávania dobre dopadla napr. mestská súťaž na parkové svietidlá, kde sme adaptovali kvalitatívne hodnotenie odporúčané Európskou komisiou. Viacerých možno zaujme zákazka na komunálnu techniku (podvozky s nadstavbami), ktorá bola podľa jedného z uchádzačov „najsofistikovanejšia, akej sa za 15 rokov zúčastnil“ (pričom sme si sami vedomí viacerých možných vylepšení). Zo služieb intelektuálnej povahy odporúčam súťaž na projektové služby, kde sme vyberali architektov, zjednodušene povedané, na základe hodnotenia ich práce zo strany ich vlastných kolegov. 

V rámci nastavovania, resp. vyhodnocovania iných kritérií ako najnižšia cena býva predmetom častej diskusie „objektívnosť/subjektívnosť“ vyhodnocovania jednotlivých sub-kritérií. Máte odporúčania pre ostatných verejných obstarávateľov ako sa zamýšľať nad týmto aspektom a ako mu poprípade predísť?

Pozrite, ak by existovalo niečo ako „objektívne hodnotenie kvality“, tak by už dávno nebolo pochýb o tom, ktorý právnik, trávnik, mobil alebo automobil  je najkvalitnejší na trhu. Má snáď niekto pocit, že sa niečo z toho podarilo objektívne zmerať?

Rýdzo objektívne kritériá sú ako-tak uplatniteľné pri tovaroch (aj to určite nie pri všetkých, napr. zvuk klavíra objektívne nezmeriate – pozri výborné rozhodnutie rady ÚVO). Domnievam sa ale, že skôr či neskôr sa pri všetkom dostaneme k (aj) subjektívnemu hodnoteniu, ako sa k nemu dostáva aj západná Európa. Čím skôr si to uvedomíme, tým lepšie.

Tiež je potrebné si uvedomiť, že sa nedá objektívne zmerať kvalita neexistujúcich plnení. Kvalitu PC ešte možno zmeriate relatívne dobre, ale kvalitu neexistujúceho informačného systému, ešte neposkytnutých právnych služieb, alebo práve obstarávaných stavebných prác, bohužiaľ nie.

Jediné, čo môžete spraviť, je zvýšiť pravdepodobnosť, že Vám v budúcnosti bude poskytnuté kvalitné plnenie. Kľúčová tu je práve tá „pravdepodobnosť“, pretože výberom aj toho najkvalitnejšieho dodávateľa ešte nie je zaručené, že Vám kvalitu skutočne poskytne. Aj ten najkvalitnejší dodávateľ môže v budúcnosti z rôznych dôvodov dodať nižšiu kvalitu.

Ak rozumieme tomu, že kvalitu služieb alebo prác, ktoré ešte len majú byť poskytnuté, nemožno objektívne zmerať, je na čase prijať taktiež fakt, že ani kvalitu dodávateľa nemožno objektívne zmerať. To by bolo príliš jednoduché, lebo by sme si dali do vyhľadávača len „najlepšia stavebná firma“ alebo „právnik s najlepšou hodnotou za peniaze“, a rovno by nám to vyhodilo objektívne správny výsledok. Vyhodí?

Nevyhodí, a práve preto sa vo verejnom obstarávaní v EÚ čoraz viac presadzuje prístup, že dobre hodnotiť kvalitu firmy možno len v kombinácii objektívneho a subjektívneho hodnotenia, pričom subjektívne hodnotiť možno napr. kvalitu vypracovania ponuky alebo kvalitu predchádzajúcich plnení. Naozaj dáva zmysel pozrieť sa (do detailov a expertne) na to, aké kvalitné sú predošlé stavby stavebnej firmy alebo informačné systémy IT firmy. Toto subjektívne hodnotenie je pritom objektivizované tým, že hodnotí a) kolektív a b) kolektív zložený z expertov.

Jedným z konkrétnych krokov, ktoré pre zlepšenie hodnotenia kvality môže spraviť aj ÚVO, je opustenie výkladu, podľa ktorého nemožno hodnotiť predchádzajúce realizácie právnickej osoby (súčasná doktrína to umožňuje len pri fyzickej osobe). Nedáva to zmysel, pretože schopnosť právnickej osoby zorganizovať personálny a majetkový substrát a pretaviť ho do podoby stavebného diela alebo informačného systému, je na fyzickú osobu neprenosná.

Ďalšou častou témou diskusie býva nastavenie jednotlivých váh pre sub-kritéria. Na základe Vašich skúseností viete odporučiť metódu, proces alebo postup, ktorý Vám priniesol dobré výsledky?

Na predstavenie konkrétnych metód by sme potrebovali obrázky, čísla, grafy. Čo možno dobre vysvetliť aj textovo, je že vo väčšine prípadov ani pri stanovení váh nemožno počítať s nejakou objektivitou. Kľúčová otázka, ktorú si pri stanovovaní váhy musíte klásť, je: koľko sme  ochotní priplatiť si za ...?

Na tejto otázke vidieť, že odpovede budú vždy relatívne. Niekto bude ochotný si priplatiť za väčší kufor na aute (vyššie rozlíšenie monitora, lepší foťák, ...) viac, lebo to viac potrebuje, niekto menej, a niekto nič. Niekto je ochotný prispieť na zamestnanie osoby znevýhodnenej na trhu práce 5 000 eur/ročne, niekto 2 500, niekto nič. A tak by sme mohli pokračovať. Váha kritérií jednoducho často závisí od možností a viac či menej subjektívnych preferencií.

Samozrejme ale platí, že za stanovením váhy musí byť nejaká úvaha, aspoň subjektívny dôvod a nejaký výpočet. V zásade platí, že čím viac sme si ochotní priplatiť za určitý kvalitatívny parameter, tým väčšiu váhu má mať.

Keby ste mohli dať našim verejným obstarávateľom len jednu radu, aká by bola?

Veľkú časť našej práce čoskoro budú robiť algoritmy a umelá inteligencia, a to oveľa lepšie ako my. Preto sa venujme skôr kreatívnej časti našej práce, ako tej „mechanickej“, aby sme boli nahradení čo najneskôr.